Narodil som sa 1.4.. Písal sa vtedy rok 2007. Moji rodičia sa volali Saladriel a Minsair. Boli to alfy severného kráľovstva vlkov. Akurát svital nový deň.
Otec strážil pred jaskyňou a hrdo sa pozeral von. Srsť mal čiernu,, miestami do červeno oranžova a na čele mal zvláštne odznaky, tiež červeno oranžovej farby. Okolie očí mal biele, oči boli takej istej farby ako odznaky. Jednu prednú labku mal tiež bielu. Cez jeho ňufák sa mu tiahla dlhá jazva, ktorej bola vidieť iba časť. Na zadnej nohe nemal kus srsti. Keď sa mu prejavili prvé príznaky mágie, omylom si prepálil kus kože. Keď používal mágiu, časť tejto rany sa rozžiarila slabým svetlom. Mal aj mnoho iných jaziev z bitiek o územie, alebo z bitiek s túlavými vlkmi.
Moja mama ležala v jaskyni a s radosťou ale i so strachom očakávala náš príchod. Bola bielej farby, na niektorých častiach prechádzala do tmavo-hnedej až čiernej. Asi polovica srsti na jej chvoste bola svetlo-hnedá, špička chvosta však bola biela. Mala mágiu zeme. Oči mala jasno-zelené ako jarná tráva. Vždy vyžarovali niečo pozitívne. Smiali sa. Ale niekedy, v prípade ohrozenia z nich vedeli sršať blesky. Okolie očí mala čierne. Postupne táto čierna prechádzala do tmavo-hnedej, neskôr do svetlo-hnedej a napokon je z toho zase biela. Cez jedno oko sa jej tiahne jazva. Najviac je vidno, keď používa mágiu, lebo vtedy sa jej rozžiaria oči a spolu s nimi aj jazva. Ďalšie jazvy má hlavne na nohách, väčšinu ale pokrýva hustá srsť. Od jedného tuláka má jazvu za ľavým uchom. Jeho tvár si ešte stále pamätá. Vtedy ho zabila, lebo napadol jedného vlka zo svorky.
Odrazu to prišlo. Mama zakňučala od bolesti a čakala čo sa bude diať, keďže ešte nikdy nemala vlčiatka. Ako prvý som sa narodil ja. Bol som celý biely, až na čierňavu okolo očí, čierny ňufák, čiernu špičku chvosta a čierne labky. Oči som mal jasno-žlté ako slnko, čo akurát vychádzalo. Povahovo som bol skôr po otcovi ako po mame.
Ako druhý sa narodil môj brat Maloras. Bol celý čierny, oči mal hnedé a okolo nich tmavo-zelenú srsť. Jediné, v čom sa podobal matke, bola biela srsť na bruchu. Povahu zdedil tiež po otcovi, aj keď mal niečo aj z maminej.
Ako posledný sa narodil Syilrían. Bol ako mama – biela srsť, miestami hnedá a nežné oči. Avšak tie mal červenooranžové ako otec. Z otcovej povahy nemal skoro nič, celý bol po matke.
Vyrastali sme spolu s ostatnými členmi svorky. Všetci sa k ním milo správali, ale aj s rešpektom, keďže sme boli deti álf. Rodičia nás vychovávali ako nasledujúce alfy. Naučili nás, ako sa má správať vlk – tulák, ktorý sa chce pridať do našej svorky, ale aj ako sa máme správať my. Keď sme už podľa nich boli dosť veľkí, zobrali nás po prvý raz na lov. Vysvetlili nám, ako sa správne pripraviť, ako správne vyskočiť a ako korisť chytiť aby nám neutiekla. Skúšali sme si to na zajacoch. Celkom nám to išlo.
Raz nás zobrali na lov líšok. Boli sme iba o niečo väčší ako líšky. Ja aj môj mladší brat Maloras sme ulovili každý jednu bez zranenia. Náš mladší brat Syilrían bol o niečo menší ako my a vybral si akurát líšku, čo bola väčšia ako on. Chcel ukázať, že nie je slaboch. Nezakusol sa do nej príliš silno. Líška vycítila výhodu a aj keď sa mama hneď rozbehla, aby ju zahnala, stihla Syilríana niekoľkokrát pokúsať a poškriabať. Nakoniec zomrel.
Mama s toho bola nešťastná. Čoraz viac odchádzala od nás a vracala sa unavená a niekedy aj s ranami. V jeden deň, kedy husto pršalo, odišla a už sa nevrátila. Márne sme ju hľadali. Márne sme sa brodili snehom a zastavovali sa, aby sme zavyli pre prípad, že by bola niekde tam. Neozvala sa. A tak sme žili iba so svojím otcom. Ten bol však už dosť starý a o dva roky zomrel tiež.
Vo svorke nastal zmätok. Nevedeli sme, kto by mal nastúpiť na miesto álf. Raz v noci sme sa z bratom pobili. Ja som chcel byť alfa, ale aj on. Mám od neho jazvu za uchom a niekoľko ďalších, ktoré nie sú vidieť. Bol som starší, no on bol silnejší.
Najskôr sme sa iba krútili okolo seba, občas sme do seba vrazili. Jeho nenávistný pohľad si navždy zapamätám. Bol taký odhodlaný, až som sa bál, že prehrám. Potom sa odrazu rozbehol a zaútočil. Zuby mi zaryl do brucha a začal ma driapať. Nestihol som tak rýchlo zareagovať a to bola pre mňa nevýhoda. Potreboval som náskok a tak som sa prevalil na zem a zakusol som sa mu do ucha. Moje zuby boli silné a poľahky mu odsekli kus ucha. Môj brat zavyl a odbehol odo mňa. To moje šance na víťazstvo trocha vyrovnali.
Nelenil som a zaútočil som na neho. No potom mi on niečo urobil a začalo sa to odznova. Tak to pokračovalo dlhý čas. A potom všetko stíchlo.
Ani som nevedel ako sa to stalo, ale odrazu ležal predo mnou mŕtvy. Odstúpil som pár krokov dozadu. Vedel som, že by ma za to ostatní nenávideli, preto som utiekol preč.
Išiel som cez hory, cez lúky, cez lesy. Smeroval som na juh. Chcel som vidieť, aké to tam je. Chcel som zmenu. Prišiel som k jednému jazeru. Pozrel som sa doň a uvidel svoje oči. Mali stále farbu žltej. V tom udrel blesk do blízkeho stromu a začal horieť. Nechápal som tomu, lebo okolo bol všade sneh a vypadalo to, že onedlho začne snežiť. Pozrel som sa znova do vody. V tom sa roztavil sneh okolo mňa. Pozrel som sa lepšie – a uvidel som moje oči, ktoré dostali farbu, akú mal aj otec.
Najskôr ma to vyľakalo, lebo som tú mágiu nevedel ovládať. Potom som si už na to zvykol. Bol som rád, že mám tiež mágiu ohňa, ako mal otec. Pripadal som si silný. Vlkom som sa vyhýbal. Moja mágia sa prejavila hocikedy a ja som im predsa ublížiť nechcel, pokiaľ to nebolo nutné. Nakoniec som však prišiel do jednej svorky, kde som sa s vlkmi stretnúť musel. Bol som neprístupný a hrdý na seba, keď so sa postavil alfe. Nakoniec som odtiaľ odkráčal. Ďalší nepriatelia by mi moc nepomohli.
Putoval som ďalej. No všade kam som prišiel ma nemali radi, kôli mojej povahe. Vždy ma od nich vyhnali. A tak som šiel ďalej cez jeden hustý les s jazerom. Stretol som tam tuláka, ktorý mi povedal, že to jazero je začarované a že tam radšej nemám ísť. No ja som tam išiel. Prišiel som k tomu jazeru a začal som hľadať, prečo je podľa neho čarovné. Keď som však nenašiel nič ani po niekoľkých dňoch, napil som sa z jazera. Čakal som minútu, dve, hodinu, celý deň. Keď ani po dni nič nenasvedčovalo k pravde tomu vlkovi, odišiel som preč a začal som premýšľať, kde sa uložím.
Ešte stále som bol na snehu. Cítil som však, že sa otepľuje. Musel som byť blízko k miestu, kde nebol sneh.